3. part

25. srpna 2011 v 8:00 | Jannie |  Prvý dotyk: Kapitoly

Poznámka: Príbeh je napísany z pohladu Zuzany, je to taka predohra na dalšiu kapitolu.


Zobudilo ma slnko vrážajúc do hotelovej izby. Otvorila som oči a pozerala na tu nádheru ktorá prenikala cez žlté závesy, vďaka tomu izba chytila nádych žltej ktoré mi príjemne osladila deň. Mala som príjemní pocit že som ten najšťastnejší človek na svete. Aspoň v tú chvíľu áno. Prevalila som sa na chrbát a pomaly som sa začala rozpamätávať. Sadla som si a zamyslela som sa. Bol včerajšok len sen? Otočila som havu a pozrela na malí stolík vedľa posteli. Bol na ňom položení mobil, tak ako som si ho včera položila. Vedľa neho bol papierik z telefonickým číslom. Vzala som ho do ruky a prečítala som si ho v duchu, bolo to číslo Leeteuka. Nebol to len sen. Usmiala som sa zase šťastná a pobozkala som nádejne papierik a predstavovala som si že bozkám Leeteuka. Položila som nakoniec papierik z lístkom vedľa mobilu a postavila sa z postele. Moje bosé nohy sa zaborili do mäkkého koberca a ja som si všimla teplí lúč ktorý mi išiel cez nohy a teplučko ich zohrieval. Urobila som pár krokov a zastavila som pred balkónovom okne a ohrnula záves a pozrela sa von. Kiežby pred hotelom na mňa čakal Leeteuk. Povedala som si a dookola som si premietala celý ten večer, všetko dookola, večeru s ním, kedy ma skoro zrazil. Niekto kto ma skoro zrazil mi dal však niečo oveľa krajšie, svoju lásku.
Pomaly som sa obliekla a bola ochotná začať nový deň. Prišla pre mňa moja najlepšia priateľka ktorá mi neskorej povedala že sa uvidíme dole v bare. Ja som si ešte sadla na postel ,vzala do ruky mobil a uložila si Leeteukovo číslo. Škoda že on nemá moje číslo, takto som mu musela ja napísať prvá, čoho som sa dosť obávala. Aspoň som si precvičila písanie v kórejčine, prehodila som si mobil do kórejského jazyka tým pádom som písala po anglicky a vypisovalo mi to kórejské znaky. Vďaka za techniku modernej doby, inak neviem čo by som robila. Napísal som: Ahoj Teukkie, chýbaš mi, dúfam že sa čoskoro uvidíme. Zuazana. Nakoniec som nabrala odvahu a poslala som to.
Odišla som do baru kde na mňa čakala moja najlepšia priateľka Jana. Porozprávala som jej že darček pre ňu k dneskajším narodeninám som rozbila keď ma skoro zrazil nejaký chlap. Ju však nezaujímalo point toho že som rozbila pre ňu darček ale vypytovala sa ma či som v poriadku a že čo je to za zlého vodiča ktorý zabudol kde ma brzdy. Ja som ju ubezpečila že sa to vyriešilo a že ma zato pozval na obed. "To si s tebou chcel ešte ten zloduch urobiť aj rande? Zato že ta zrazil?"povedala z miernim náznakom hystérie ale ona bola odjakživa dobrým hercom "Ešte to tak! Mojej Zuzky sa nikto nedotne. Si predstav akoby vyzerali vaše deti. Nedostali by vodičský!" porozprávala mi poučne a obe sme sa na tom krásne zasmiali. Prišiel čašník a my sme si objednali malinkú kávu z mliekom a čokoládou. Dosť som sa obávala a hanbila povedať Jane že človek čo ma skoro zrazil pre moje bezohľadné chodenie po neoznačenom chodníku bol Leeteuk. Veď ešte včera sme skandovali na ich koncerte. A navyše to Jana mi pred rokmi prvý krát ukázala kapelu Super Junior. Horšie by bolo keby som jej ešte povedala že som sa do Leeteuka zamilovala, aj tak by mi neverila lebo do Leeteuka som bola zamilovaná predtým, len platonický. Toto bolo iné, nie je to láska ženy k obľúbenej hviezde, mám pocit že ej to silenejšie.
Na stolík medzi nami a mne zazvonila SMSka. Jana na mňa pozrela a usmiala sa tajnostkársky "Aký frajer ty znovu píše?" zasmiala sa keď si liala cukor do kávy a potom si uvedomila že polovicu si nenaliala do kávy ale na malinký tanierik pod kávou "Toto sa môže stať iba mne" zahlásila a pozrela na ten cukor ako na mŕtveho syseľa, potom ako má vo zvyku zdvihla ruku pod oko a ukazováčikom si začala žmoliť spodné viečko oka a začala fňukať "cukooor" povedala ľúbostne a ja som sa usmievala od ucha k uchu. Jej pohľady ma vedeli vždy dostať do dobrej nálady, možno preto sme najlepšie priateľky. No aj tak som musela hneď vytiahnúť mobil a zistiť kto ma zháňa. V duchu som dúfala že to bude Leeteuk, až tak moc že mi zmizol z tváre čo je pri mojich zamyslených pózach normálne. Na správe som uvidela meno Leeteuk, takže som hneď vedela že moje túžby sú splnené, prinútilo ma to sa usmiať čoho si hneď všimla Jana. Otvorila som tu správu a stálo v nej: Zuzanka aj ty mi chýbaš. Keby som nemal toľko práce bol by som celý deň s tebou. Stlačila som tlačítko odpovedať a premýšľala som čo mu napíšem. V mojich myšlienkach ma prerušila Janina vážna tvár a jej vážna otázka "Že ty si si našla frajera?" pozrela som na jej tvár a vedela som že ona si už srandu nerobí, vedela som že musím odpovedať pravdivo a nerobiť si srandu lebo to zrovna Jana neznášala. "Vieš" začala som neisto a pozrela som na prázdnu správu ktorú som zatiaľ napísala "nebudeš mi to veriť" pokračoval som a pozrela na Janu "ale, človek čo ma skoro zrazil bol Leeteuk" povedala som nakoniec, a to nebolo všetko čo som chcela povedať a Jana to na mne zrejme videla a ja som na oplátku videla že ona mi neverí. "Pozval ma na večeru a rozprávali sme sa dlho do noci...a nejak, ja neviem jak ale proste, proste som sa zamilovala" nakoniec som si uvedomila že som s toho tak mimo, z hlavou v oblakoch že dvakrát opakujem niektoré slová. "Ok, takže, sa znovu stretnete?" povedala Jana a naznačila mi že mi neverí toho Leeteuka ale to všetko ostatné bolo viac ako zrejmé. "Asi nie. Ma veľa práce" povedala som a pozrela som na správu, ktorá aj naďalej zostávala prázdna. "Tak mu pekne krásne napíš že si na teba musí urobiť aspoň trochu času a že za nim prídeš. Aspoň si spestríme deň a ja nakopem tvojmu tvojmu Leeteukovi riť" povedala pozitívne a pri mene Leeteuk zdvihla ruku a malíčkom a prostredníkom pokývala aby znázornila úvodzovky, čo znamenalo že stále nechce veriť tomu že to ej Leeteuk. "No dobre, ale len počkaj až uvidíš že môj nový frajer je Park Jung-Su" povedala som vražedným podtónom čo pre mňa znamenalo istý boj na výzvu. "Ak tak je tak potom mi k meninám bude gratulovať Yesung a Sungmin. Len čo by sme im museli vysvetliť čo sú to meniny" zasmiala sa a ja som už vedela presne čo chcem napísať Teukkiemu do správy. Nakoniec som napísala: Teukkie? Nemáš aspoň na chvíľku čas? My by sme kľudne z kamarátkou Janou prišli za tebou. Nakoniec som to tak odoslala ,dosť som sa bála ho viac presvedčovať. Ale keby bolo treba tak ho zbombardujem správami do ktorých napíšem slovíčko PROSÍM. Potom som pozrela na Janu a usmiala som sa "Dúfam že to vyjde, tie tvoje šialene nápady" povedala som akoby som Janu karhala za jej šialene nápady ale obe sme vedeli že ja ich mám tiež.
Nakoniec sme si vypili kávu a išli sme si niečo kúpiť do obchodu. Chcela som niečo kúpiť Jane, ale ona si odmietala vybrať. Asi aj tak nič nechcela. Celu cestu si zo mňa robila srandu, lebo správa od Leeteuka neprichádzala ani po pol hodine a ona aj tak neverila že to Leeteuka naozaj je. Ja som po chvíľu prestala dúfať že mi na správu odpíše. A ak mám pravdu povedať zostala som dosť sklamaná ale snažila som sa svoje sklamanie utešiť tým že som si proste povedala že ma veľa práce. Ale čo ja viem....možno mi ani na správu neodpíše, možno so mnou nič nechce mať. Napadali ma po hodine aj 15 minút všelijaké variácie prečo mi Teukkie tak dlho neodpísal. Nakoniec som bola z toho úplne smutná. Cítila som ako moc ranené je moje srdce. Tak rýchlo sa zamilovať a tak rýchlo byť v tom láskyplnom ošiale aj sklamaná. Zo zlomením srdcom sme skončili nakupovanie a sadli si tam niekde a objednali sme si zmrzlinový pohár. Než nám ho doniesli tak som išla na záchod a keďže tam nikoho nebolo zamrela som som sa na záchode, zamkla a dala dole dosku na záchode a sadla si na ňu. Vytiahla som z kabelky mobil a čítala si jednu a tu istú správu od neho. Prehrávala som si celý ten večer s ním kedy ma tak strašne priťahoval že som mala pocit že len pre tu jednu osobu budem naveky žiť. Potom som si uvedomila že som tu úplne sama a že Teukkie nikde. Uvedomila som si že týmto sa na mňa asi úplne vykašlal. Snažila som sa však sama seba presvedčiť že ta osudná správa príde. Ale neprišla. "Teukkie kde si?" sedela som na tom záchode, plakala a asi tri krát to potichu zopakovala. Utierala som si slzy do rukávu a stále sa snažila chlácholiť tým že ma veľa práce. Ale keď mne tak strašne chýbal.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 *Nessa *Nessa | Web | 25. srpna 2011 v 11:59 | Reagovat

užasná :-) kapitola

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama