Každý raz zomrie

18. srpna 2011 v 22:01 | Jannie
Autor: Jannie
Info: Krátky príbeh o tom ako je to v myšlienkach niekoho, kto svoj svet zatratil. Koho vo svete nechcú.
Poznámka: Je to velmi krátke, no aj cezto si v dobe čerstveho vydania zniesol príbeh pozitívne komentáre.



"Každý raz zomrie"
Učila sa počúvať keď ju nikto nepočul. Učila sa rozmýšľať sama pretože iní jej nepomohol. Nikto nepochopil jej samotu, nikto nepochopil jej bolesti. Nikto ani len nenačúval jej slzám. Pýtali sa "Prečo si ticho?" alebo "Prečo plačeš?" ,odpovede od nej sa však málokedy dočkali. Počula len ticho a aj keď ju po každý krát dohnalo k slzám počula ho rada. V pomyslení na to že ticho je jediné ktorému rozumie žila. Počúvala svojich blízkych a odpovedala im a smiala sa akoby jej nič nebolo. Myslela si v niektorých okamihoch života že ju chápu, no nikdy ju nikto nepochopil. A po každé keď si našla kamarátov alebo priateľov si myslela že jej rozumejú. Nikdy. Nikdy ju nikto nechápal a ona im márne verila. Márne hľadala pochopenie, márne hľadala človeka ktorý ju aspoň vypočuje. Už nikomu neverila. Svet bol pre ňu taký zlý a taký zbytoční že ho už nedokázala počúvať. "Nemám nárok byť šťastná?" tak sa začínala jej otázka po každé keď bola sama v miestnosti so svojou samotou a svojím tichom. No ani jej obľúbená samota a ticho jej nikdy neodpovedali na tak pre ňu ťažkú otázku.
Prežila si toho veľa a mala pocit že už nerozumie ani sama sebe. Jej zúfali plač o pomoc a jej nervy na život sa zmenili na básne do ktorých si odložila svoj život. Na jej krátke poznámky zo života o ktorých nevedela rozprávať o ktorých nevedela už ani premýšľať. Ktoré vedela len a len napísať. Jej otázka na život sa zmenila na otázku "Kedy bude koniec?". Mala pocit že aby bola šťastná musí to čo cíti napísať. No sama už nedokázala chápať seba samotnú. A aj keď mala pár ľudí ktorým dôverovala ,ako svoju rodinu tak časom si od nich odstup. Pohádala sa z ľuďmi ktorých pokladala za svojich priateľov a kamarátov.
Začala trpieť depresiou ktorú jej matka ututlala. Myslela nato že už nechce žiť vo svete kde nie je vítaná. No po rozume jej išla myšlienka "Ak ublížiš sebe ublížiš aj mne" ,nikdy totiž nechcela ublížiť niekomu inému. A to bolelo ešte viac. Bolelo že nemôže utiecť pred tým čo jej pripravili jej rodičia. Bolelo že nikto nevidí jak zle jej robia. A keď sa postavila za seba sama pretože nikto iní sa za ňu nepostavil tak bola ta najhoršia. Verila však v jedno "Jedného dňa dostanem šancu mať lepší život. A možno to nebude v tomto živote" ,táto myšlienka ju doposiaľ držala pri živote.
No v jej mysli sa už honili aj iné myšlienky "Som normálny človek?" alebo "Je normálne to nad čím premýšľam?". Nie, toto dievča si myslelo že zveličuje svoju bolesť. Ale ľudia jej v živote tak poubližovali že už sa trápila len viac a viac. Pritom dievča malo odhodlanú povahu a ako staršia ssa dokázala postaviť za svoju pravdu. No po každé ju niekto zhodil po každé jej nahovorili že pravda ktoré rozpráva ona nie je pravdou. Urazili jej básne, urazili jej žalostné príbehy. A keď urazili tie, urazili jej srdce ktoré tak bolelo ešte viac. Už nemala pocit že žije. Mala pocit že prežíva ,bez zážitkov, bez zábavy, len každodenná nuda, urážky, smútok a bolesť. Bože, jak si len ľudia ubližujú a ona nato doplatila na celej čiare.
Možno pre ostatných sa zdá takáto dievčina až príliš citlivá. No ona vždy bola usmievavé dievčatko plné radosti. Bola s ňou naozaj pohodová atmosféra keď sa chcela smiať a keď ste boli medzi ľuďmi v jej živote. No to zmizlo ľudia si túto jej krásu zobrali a ona trpela.
No nikdy svoj život neukončila. Radšej prečkala toto dlhé bolestivé obdobie ktoré sa pre ňu zdalo nekonečné. Utiekla od svojho života do Českej Republiky a tam začala nový život. No musela počkať až bola dospelá. Toto kruté obdobie však na nej nechalo následky. Už nikdy nikomu poriadne neverila a stala sa samotárom a získať si jej priazeň bolo tak ťažké že niektorý ľudia to radšej vzdali. Ešte ju neprestali urážať. Nepripúšťa si tu krutú realitu a verí len svojím najbližším ktorý si dlho získavali jej priazeň. No jednou vecou ktorá ju poháňala ďalej si bola vždy istá "Každý raz zomrieme".
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 *Nessa *Nessa | Web | 18. srpna 2011 v 22:29 | Reagovat

já vím,změna patří k životu :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama