1. part

22. srpna 2011 v 15:04 | Jannie |  Prvý dotyk: Kapitoly
Poznámka: Je to napísane z pohladu Leeteuka. Tak sa konečne dočkate pár kapitoloviek odomna. Príjemne čítanie.


"Dotyk tvojej ruky"
Začal to deň ako každý iní. Niečim bol však odlišní. Nikdy by mi napadlo že tak nečakane sa dá spoznať dobru osobu. Dobru a osobu by som moc nespomínal. V tej noci totiž bolo veľa vecí čo sa udialo. Začalo to takto.
Celý deň sa ja a moji priatelia pripravovali na vystúpenie. Po dlhých a vyčerpávajúcich prípravách sme večer vystúpili zo svojím elegánom a nestratili sme tu pozitívnu energiu. Koncert bol ako vždy užasni a ohromujúci. Neverili by ste ako vás dokáže nabiť to že ostatných zabávate a ostatní ľudia okolo vás sa bavia ,musíte sa proste baviť s nimi. Keď koncert skončil tak sme neišli hneď preč, počkali sme do nejakých 0:34 a ja som išiel v aut sám, neišiel som limuzínou, potreboval som niečo vybaviť. Bola tma, a priznávam, najlepší vodič nie som. Hlavne keď sa bojím jazdiť takto v noci. Semafor nesvietil ani nebolo vidieť že tam je prechod pre chodcov, keď som sa bližšie priblížil z autom tak som v sekunde brzdil, uvidel som že v mojich hmlových svetlách sa blyskla postava, niečo držala v rukách a mala cez rameno kabelku. Zavrel som oči jak som brzdil ručnou brzdou aby som ju nezrazil, ulica bola prázdna. Neucítil som žiadni náraz, no aj tak som si myslel že som ju zrazil. Srdce mi začalo byť ako zvony v kostole a ruky na volante sa začali triasť. Ucítil som žhaví pocit v mojom krku, myslel som že sa asi na mieste povraciam. Odvážil som sa teda oči otvoriť, pred sebou som nič nevidel len samé črepy. Schytil som mobil a otvoril dvere a ako sa horí, utekal sa pozrieť čo som spravil. Tak moc som si v duchu prial aby tej žene nič nebol, bál som sa a myslel som že srdce mi vyskočí z hrude. Našiel som ju klaknutú pred autom a zbierala črepy ktoré sa rozbili, zrejme sa zľakla a padli jej. "Ste v poriadku" rýchlo som prikročil k nej a kľakol si aby som náhodou nezazrel nejaké zranenia alebo odreniny. "Nie,som v pohode, len..." zamlčala sa a pozrela na črepy všade okolo "je to všetko rozbité" dodala. V tom mi akoby jemne padol kameň zo srdca ale moje ruky sa triasli stále, nepríjemní pocit vo mne vrel ako v kanvici na kávu. Postavil som sa a v kufru auta som našiel nejakú igelitku do ktorej sme mohli dať črepy, vrátil som sa k nej a položil som ju tam. Jak som kľačal tam ,ani raz som a na ňu nepozrel dokonca som si ani nevšimol kto to je, možno že by som ju aj poznal. Potom som si trochu nevšímal a chcel som vziat črep ktorý chcela vziat aj ona. Chytil som jej ruku a pozreli sme sa na seba. Pozrel som do jej bledej tvare, nemala kórejské oči, ani japonské, a na Američanku by som ju netypoval. Bola to nejaká cudzinka. No od tej doby som sa toho pohľadu nemohol zbaviť, pozerali sme si do oči a zostali sme úplne ticho, krv v žilách mi stuhla a srdce prestalo naberat na rýchlosti. "Trasiu sa ti ruky" povedala a pozrela mi na ruku. Uvedomil som si že som sa od toho incidentu nevedel prestať triasť. "Ja viem, som trochu....nervozny" odialil som tu ruku a nechal ju ten črep vyhodiť. "Prepáč že si to koli mne rozbila, ja...akoby som ti to mohol odplatiť?" začal som jej tykať, ta žena totiž vypadala na nejakých 20 rokov, tak som dúfal že svojim tykaným ju neurazím.
Pozrela sa namna a istá tým čo hovorí a dost tajnostkársky povedala "Leeteuk ,večera s vami by bodla" neprekvailo ma to, fanušička, preto možno poznala meno. No ta večera? Čo všetko som bol schopný urobiť preto aby som to odšinil, a aby som ju mohol vidiet znova. Bola tak užastna a okuzlujuca. "Dobre.." postavil som sa a podal som jej ruku "ako sa voláš?" spýtal som sa ked sa pomoci mojej ruky dokazala postavit a vzala tu igelitku z črepamy. "Zuzana, som zo Slovenska" to ma zasoppočilo, ta pôvabna Slovenka hovorila tak perfektne korejsky, asi tu nebola prvý krát. Pomohol som jej tu igelitku hodit do kufru a zatial soms a ju pýtal otázky. "Slovenka a vie tak dobre korejsky?" spýtal som sa z usmevom na tvári. Všimol som si že pritom ako som jej otvaral dvere do auta tak uprane ten usmev sledovala. Možno sa cítila rovnako ako ja. Zatial čo si davala pás, ja som si zadol za volant a zavrel dvere. Potom to namna vybalila "Vieš, ak ty možem tykat" nato som kývol hlavou "raz mi jedna kamaradka ukazala Super Juniorov, od tej dobe saom sa učila korejsky, vaša skupina aa spev ma do toho nabil tak že som sa to proste musela naučit, koli tomu som už v južnej korei 3 krát" rozkecala sa a asi bola rada že jedneho zo Super Juniorv mala vedla seba. "Nenapadlo by ma že by mohol niekto SuJu pojat tak že by sa až naučil korejsky" zasa som sa smial a ona bola hypnotizonvna mojím smiechom. Po chvilke povedala "Máš nadherny smiech" a usmiala sa sama. Nato som sa nanu pozrel a jej usmev ma ohuril, bol uplne prirozený a bolo vidiet že bola až štastná. Obdivujem ju, človek ju skoro zrazí a ona sa usmieva ako slniečko. Ano, to je spravne slovo. Pola premna ako slnce v tažkej chvíli, všetken ten blbí pocit čo soms tho sa naplnil akousi čuhnou atmosferou. Cítim som sa sice pri nej ako v jenom plameni a moje dlane moli mokre akoby som si pred chvílkou umíval ruky ale ten pocit bol užastny. Neviem čo to bolo, lae niečo ma nútilo sa nanu furt pozret a vždy akoby zatícila moj pohlad a pozrela sa naman a usmiala sa. Po chvílke som sa bál nanu vobec pozerat. Premýšlal som ako može večera s noou dopadnut....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama