3. part

14. října 2011 v 14:00 | Jannie |  Prvý dotyk: Kapitoly
Poznámka: Príbeh sa udáva v 2 časových zónach. Jendu hovorí Zuzana druhu Leeteuk. Aby vás to nahodou nepomiatlo. A dalšia čas bdue napísana za dlhší čas lebo ešte 4 časť nemám poriadne premyslenú, natož napísanu.


"Beznádejná"

Vedľa dom že s plač mi nepomôže v mojich bolestivých chvíľkach, no pocit že už nikdy neuvidím Leeteuka bol strašne bolestiví. Vykašlal sa na mňa? Nemá len čas? To boli veci ktoré mi vírili hlavou a zožierali am ako supy. Vrátila som sa ku svojej najlepšej kamarátke a snažila som sa do večera nedávať na sebe poznať čo mi je. No išlo to docela ťažko lebo v istých chvíľach som stále v rádiu počula pesničky od Super Juniorov a spomínala som na celý večer strávený z Leeteukom a napokon na prvý dotyk jeho ruky ktorý nás zblížil. Deň ubiehal pomaly a ja som nevedela čo robiť a napísať mu tisíc správ by bolo tiež divné. Nevedela som ani ši sa mi oplatí , kvôli tak rýchlo zabudnutej láske, predĺžiť si pobyt v Južnej Kórei.
Prišli sme domov neskoro večer a ja som si sadla na postel v hotelovej izbe. Pozrela som už stí krát či mi Leeteuk neodpísal. To už s všimla moja kamarátka a ozvala sa zo slovami "Tvoj tajný ctiteľ sa neozval?"
"Som smutná s toho že i neveríš že som stretla naozaj Leeteuka" povedala som a do oči sa mi natlačili slzy , v myšlienkach mi chodili otázky. Kde je? Čo robí? Miluje ma?
"Asi by sa ti ozval keby to bol on, nemyslíš?" spýtala sa ma a zapínala televíziu v izbe.
"Možno, ma len veľa práce" namietala som a pozrela na televíziu kde dávali správy po kórejsky. Dosť som s toho pochopila a potom začali dávať udalosť dňa tak som sa započúvala.

Deň chodil strašne pomaly, mali sme plno práce a ja som nemohol prestať myslieť na moju Zuzanku. V práci som bol teda rozptýlený. Bol som nedočkavý ako malé dieťa na čas kedy ju budem môcť zase uvidieť. Chcel som vidieť jej úsmev, dotýkať sa jej vlasov , cítiť jej teplo a jej vôňu. Pri práci ktorej sme mali veľa, ako natáčanie a podobné veci som chcel každú chvíľku zobrať mobil aspoň na chvíľku sa pozrieť či mi napísala aspoň pár viac. No nešlo to a tým viac moje srdce po nej túžilo. Je to ako droga, trasiete sa keď ju nemôžete mať a keď sa k nej blížite tak idú vaše zmysli zošalieť. O to viac to bol nervóznejší pocit keď som vedel že jej telefónne číslo nemám a neviem či ona bude schopná mi zavolať, alebo aspoň napísať. O to viac to bolo utrpenie lebo som nevedel čo mi vôbec aspoň niečo napísala.
Hodiny sa míňali a mi sme sa krátko po polnoci vybrali konečne domov. Nasadli sme do auta ja, Kyuhuyn, Eunyhuk , manažer a Sungmin. Vtedy som na diaľnici vytiahol mobil a našiel správu od Zuzanky. Usmial som sa a stlačil odpoveď , premýšľal som čo napíšem a zdvihol hlavu a pozrel sa na cestu. Jeden z kamiónov zostal šmyk a ja som ucítil silní náraz ktorý odrel do nášho auta z boku kde sedím ja. Potom ma zachvátila tma.
Prebudila ma tupá bolesť do hlavy ktorá mi pripomínala akoby kôl do srdca. Najprv som prve sekundy nevedel čo sa deje potom som na víčkach ucítil prenikavé svetlo a otvoril som ich, uvidel som doktorov and sebou a na tvári sa mal dýchací pristroj, ležal som a zabalovali ma aby som nestratil telesnú teplotu. Po tvári som cítil ako mi steká studená krv a hlavu som položil doprava kde som videl naše auto padnuté v jarku a rozmlátené na kúsky. Prvé ma ani nenapadlo čo sa stalo potom som pochopil keď ma nakladali do sanity že sme asi nabúrali a spomenul som si že boli so mnou aj ostatný. Bal som s a čo s nimi je, ne nemohol som vstať a pozrieť sa no dúfal som že sa to čoskoro dozviem. Nakoniec som stratil vedomie.

Pozerala som na tu televíziu zo zatajeným dychom dávali živé správy o tom že Super Juniori havarovali, že medzi nimi boli Eunyhuk, Leeteuk, Kuyhun a Sungmin. Povedali tam tiež že Leeteuka Kuyhuyn sú na tom najhoršie. V hlave som mala zrazu velikú paniku. Čo ak sa mu niečo stane? Uvidím o ešte niekedy? Do očí sa mi liali slza po slze a pálili moje líca. Moja kamarátka to pochopila a tak ako vždy stála pri mne a objímala ma. No bolesť s toho čo sa stalo mojej najväčšej láske bolela a pálila ako slnko až ma úplne rozožierala. Vedela som že ak teraz odídem domov tak ho niekedy asi neuvidím. Vedela som, že ak zostanem nebudem aj tak vedeť čo s nim je, nevedela som do akej nemocnice ho previezli. Ani by ma za ním nepustili. Bola som bezmocná a beznádejne zamilovaná. Cítila som sa čím viac tým ďalej od Leeteuka a strácala som nádej že niekdy zažijeme spolu normálnu lásku bez zábran. Strácala som nádej že ho niekedy uvidím, či si niekdy na mňa spomenie bolo otázne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Xoxo ♥ Vanessa Xoxo ♥ Vanessa | Web | 14. října 2011 v 17:33 | Reagovat

mám se skvěle..a já myslela že už nejsme affs :/

2 Xoxo ♥ Vanessa Xoxo ♥ Vanessa | Web | 15. října 2011 v 19:36 | Reagovat

fajn :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama